
Poznáte ten pocit, keď v nedeľu večer pocítite známu úzkosť v žalúdku? Myšlienka na to, že ráno musíte opäť vstať a stráviť osem hodín na mieste, ktoré vás nenapĺňa, je vyčerpávajúca. Podľa štatistík väčšina ľudí na planéte nemá rado svoju prácu. Chodia tam len preto, aby zaplatili účty.
Premýšľali ste však niekedy nad tým, prečo v takomto toxickom nastavení dobrovoľne zostávame celé roky?
Odpoveď v sebe spája hlbokú psychológiu, neurovedu a mechanizmy prežitia. Pravdou je, že odpor k práci nie je vaša chyba. Je to dôsledok hlbokého návyku, ktorý vám bol do mozgu naprogramovaný v čase, keď ste sa ešte nevedeli brániť.
Vráťme sa na chvíľu do detstva. Ako malé, slobodné bytosti sme boli plné čistých darov, zvedavosti a talentov. Potom však prišiel zlom – museli sme nastúpiť do škôlky a neskôr do školy. Zo dňa na deň nás systém začal nútiť robiť veci, ktoré nás nebavili.
Museli sme sedieť ticho, učiť sa predmety, ktoré v nás nerezonovali, a potláčať svoje prirodzené impulzy. Do školy sme chodiť skrátka museli – nebola tam možnosť voľby.
Z hľadiska neurovedy sa v ľudskom mozgu najviac nervových prepojení (synapsií) vytvára práve počas detstva. Tým, že sme boli denne, rok za rokom, nútení popierať samých seba, v našom mozgu sa vytvorila hrubá „diaľnica“ – silný podvedomý návyk, že prežiť znamená robiť to, čo ma nebaví. Naše podvedomie si spojilo povinnosť, nudu a sebazaprenie s normálnym fungovaním sveta. Dnes si preto myslíme, že to tak skrátka musí byť.
Keď dnes, v dospelosti, pocítite túžbu vystúpiť z tohto zabehnutého vlaku – odísť z korporátu, zmeniť profesiu alebo začať podnikať na základe svojich skutočných darov – stane sa niečo zvláštne. Nezrodí sa len jemná obava, ale paralyzujúci strach a pocit obrovského nebezpečenstva.
Prečo reagujeme tak prehnane, akoby nám išlo o život?
Náš plazí mozog (najstaršia časť mozgu zodpovedná za prežitie) neznáša zmeny. Keďže v každodennom stereotype „chodiť na 8 hodín do práce a trpieť“ fungovali naši rodičia, starí rodičia a funguje tak aj väčšina spoločnosti, náš mozog tento stav vyhodnotil ako jedinú bezpečnú normu pre život.
Ak sa pokúsite z tohto systému odísť, váš podvedomý obranný mechanizmus to vyhodnotí, akoby ste vyskakovali z idúceho vlaku do priepasti. Aktivuje sa program: „Ak odídem z tejto nepríjemnej, ale známej práce, neprežijem.“ Tento biologický strach je tak silný, že milióny ľudí radšej zostanú nešťastné, len aby zostali v zóne „známeho nebezpečenstva“.

Zlomiť vzorec, ktorý sa do vás zapisoval takmer 20 rokov, nie je záležitosť sekundy. Dá sa to však zvládnuť vedomým prístupom. Tu sú kroky, ktoré musíte urobiť, aby ste úspešne zvládli zmenu zamestnania bez toho, aby vás ochromil strach:
Zakaždým, keď vás pri pomyslení na výpoveď alebo novú prácu obleje studený pot, zastavte sa. Položte si ruku na srdce a racionálne si povedzte: „Je to len starý program. Moje telo je v bezpečí, v skutočnosti mi nejde o život.“ Oddelenie sa od tejto emócie vám vráti racionálnu kontrolu nad situáciou.
Neskočte do neznáma bez prípravy, to by váš strach iba potvrdilo. Potrebujete budovať nový pocit bezpečia priamo počas zmeny. Ako na to?
Keďže starý zvyk je nesmierne silný, potrebujete protipól – novú kotvu. Presne na to slúžia rituály zmeny. Ak každý večer pred spaním upokojíte svoju myseľ vizualizáciou a podporíte ju symbolom, akým je zámerová sviečka pre dokonalé zamestnanie, vyšlete podvedomiu jasný signál: Tvorenie novej práce je bezpečné. Zaslúžim si robiť to, na čo mám dary.
Nenechajte sa viac ovládať programom zo školských čias. Systém vás naučil poslúchať, ale vy máte moc naučiť sa tvoriť.
Chcete preťať staré neuro-prepojenia a nájsť odvahu na zmenu práce s pocitom absolútneho bezpečia?
Rezervujte si moju osobnú konzultáciu pre manifestáciu nového zamestnania. Spoločne identifikujeme vaše skutočné dary, upokojíme váš plazí mozog a nastavíme váš osobný transformačný rituál so zámerovou sviečkou priamo pre vašu novú profesijnú cestu.